Pripomíname si storočnicu vzniku Československa

Ustanovenie Československa vyhlásením Československého výboru 28. októbra 1918 v Prahe s dodatočnou podporou Martinskej deklarácie slovenského národa o 2 dni neskôr, prebehlo počas úporných bojov na frontoch Prvej svetovej vojny.  V prípade iného výsledku vojny než sa bolo stalo, tobôž v prípade porážky dohodových mocností, rakúsko-uhorský žalár utláčaných národov by sa predĺžil o mnoho rokov, snáď  o desaťročia.    

 

V tom zmysle, vznik ČSR, a ďalších 8 nových európskych štátov, ako dôsledok porážky tých, ktorí vojnu vyvolali, bol jediným predraho vykúpeným „pozitívom“  štvorročného  barbarského ničenia európskej civilizácie, poznačenej od základu rozvrátenou ekonomikou, nevyčísliteľnými materiálnymi stratami a dvoma desiatkami miliónov  obetí.  

 

O budúce Československo sa zvádzal politický boj od samého počiatku vojny a postupne získaval na intenzite v zahraničí i na domácej pôde. Už na začiatku r. 1916 bola v Paríži založená Československá národná rada, vedená našimi jedinečnými osobnosťami  T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom a E. Benešom. Ona sa stala vrcholným orgánom zahraničného odboja s jediným cieľom, vytvorenia samostatného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Tento orgán  zabezpečoval spojenie s domácim, sľubne sa rozvíjajúcim odbojom, vyhľadával kontakty s krajanskými spolkami najmä v Rusku a USA, vďaka ktorým mohli vzniknúť viaceré pročeskoslovensky formulované závažné dokumenty Clevelandská a Pittsburská dohoda a najmä Washingtonská deklarácia T. G. Masaryka z 18. októbra 1918, ktorá rozhodným spôsobom ovplyvnila pozitívny postoj prezidenta Woodrova  Wilsona k úsiliu  porobených národov Rakúsko-Uhorského mocnárstva o vlastné štáty.

Náročnou a rozhodujúcou úlohou ČSNR bola činnosť smerujúca k získaniu takej podpory dohodových mocností, ktorá by umožnila, aby sa československý zahraničný odboj stal spojencom i po stránke vojenskej priamo na bojiskách. Okrem iného, aj hrozivá situácia na oboch frontoch bola jedným z dôvodov, že sa československé jednotky mohli budovať a chrabro sa postavili do frontových línií.

Nebyť 100 tisíc ruských, srbských, francúzskych a talianskych legionárov,  Česko-slovenska by nebolo, aspoň nie v podobe, ktorá bola garantovaná Versaillskou mierovou zmluvou v júni 1919. Navyše, význam légií nespočíva len v účasti na bojiskách  svetovej vojny. Ani  nemožno dostatočne oceniť to, že len čo sa vrátili, museli sa chopiť zbrane, aby ubránili svoju domovinu, svoj  čerstvo nadobudnutý štát. Bojovali aj umierali opäť.  Aj u nás, vtedajšom Parkane v roku 1919.

 

Pripomínaním si vzniku Československa, je aktuálnou príležitosťou povedať, že len tá, zrealizovaná forma spoločného štátu za vtedajšej európskej, aj svetovej  mocenskej konštelácie zaručovala splnenie stanoviska vyjadreného v Martinskej deklarácii slovenského národa, v ktorej stálo :

 „…stojíme na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe požadujeme pre slovenský národ účasť na vytvorení samostatného štátu – pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“

 

Žiadna  iná forma jednotného štátu Čechov a Slovákov, a v ňom usídlených  národných menšín  by nebola možná aj preto, lebo by nezodpovedala princípom, ktoré vyznávali a všemožne, aj za cenu ozbrojeného boja, obhajovali naši, i zákonmi potvrdení velikáni:

Masaryk, predseda ČSNR a 4× zvolený prezident

Štefánik, podpredseda ČSNR, prvý a posledný minister vojny

Beneš, dlhodobý minister zahraničných veci a 2× zvolený prezident

 

Len tá, pred sto rokmi  utvorená forma  a charakter  spoločného štátu:

– napriek výskytu politicky,  národnostne či nábožensky motivovaných animozít, zaručila úspech úsilia o život v prostredí vhodnom k  povzneseniu slovenského národa na úroveň národov vyspelých,

–len táto forma a charakter štátu umožnil stanoviť  a dať Slovensku prvýkrát v histórii medzinárodne uznané hranice,

–len táto forma a charakter štátu zodpovedala presvedčeniu trojice velikánov, z ktorej Štefánik vo veci vzájomnosti  slovensko – českej sa ako podpredseda ČSNR vyznal takto:                 

„Nesmieme sa deliť na Čechov, ani na Slovákov, ale máme mať pred očami jedine to, akoby Česi boli Slovákmi na Morave a v Čechách bývajúci a Slováci ako by boli Česi, bývajúci na Slovensku“.  (New York, zhromaždenie zástupcov českých a slovenských spolkov 12.7.1917)  

 

Storočnica vzniku Československa je dobrá príležitosť, aby sme si pripomenuli i to, že:

–Politický, národnostno-kultúrny, sociálny systém od samého počiatku  v celom 20-ročnom medzivojnovom období preukázal  stabilitu, odolal totalitným tendenciám, čo sa ostatným novovzniknutým štátom strednej Európy veru nedarilo.

–Dočasná ústava z r. 1918 a jej definitíva z r. 1920 garantovala všeobecné, rovné a tajné volebné právo, slobodu tlače a zhromažďovania.

–Bola garantovaná kompletná ochrana národných menšín (maďarskej, nemeckej, rusínskej) v zmysle Parížskych dojednaní z r. 1919, a menšinové zákonodarstvo Republiky a jeho dodržovanie bolo v strednej Európe  najdokonalejšie.

–Slovensko vstúpilo do Republiky  bez vlastných národných,  kultúrnych inštitúcií, bez národného školstva, ale napriek tomu slovenská kultúra prežívala od samého počiatku mimoriadne priaznivé časy aj vďaka široko rozvinutej pomoci  prichádzajúcej z Čiech, Moravy a Sliezska.

–Vytvoril sa  školský systém zodpovedajúci čo do štruktúry a rozsahu potrebám tej doby. Stanovila sa 8-ročná základná školská dochádzka, už v 1919 bola založená Univerzita Komenského, vďaka ktorej vyrástli generácie vzdelaných  a uvedomelých Slovákov.

–Obnovila sa činnosť Matice slovenskej, zakladali  sa spolky a združenia rôzneho charakteru a zamerania.

–Bol uzákonený 8-hodinový pracovný čas, právo na štrajk a na podporu v nezamestnanosti

–Jeden z prvých zákonov zrušil posledný feudálny pozostatok, používanie šľachtických titulov a šľachtických výsad. Pozemkovou reformou zbavili sme sa i šľachtických  latifundií a slovenské roľníctvo získalo 365 tis. ha pôdy.  

 

Československo bol štát, ktorý umožnil sformovať základy demokratického spolunažívania, na ktoré bolo možné v priebehu celých 100 rokov nadväzovať až do samého dneška. O pár týždňov ubehne už štvrťstoročie od zániku 75 rokov trvajúceho spoločného štátu, ktorého názov aj charakter sa viackrát zmenil v dôsledku zásadných zmien v geopolitickom usporiadaní Európy.  Ale nič sa nezmenilo a ani sa nemôže v tom, aby sme dnes aj v budúcnosti oprávnene vzdávali hold všetkým, ktorí svojím postojom, prácou i obetovaním životov spoluvytvárali našu niekdajšiu spoločnú Republiku.

 

 

 

Jozef Slabák