János Nemes – Zabudnutý Parkančan

ŠTÚROVO 15. apríl 2016 – Dejiny sú tvorené ľudskými osudmi, z ktorých sa len máloktoré dostanú do učebníc. Príbeh Jánosa Nemesa je jedným z nich. Ponúkame vám výňatok z prednášky Ing. Jozefa Slabáka, Csc. a Júliusa Juhásza, ktorá odznela na výročnej schôdzi Spoločnosti Slovensko Maďarského Priateľstva (SSMP) 13. apríla 2016, o tomto zaujímavom živornom príbehu.

Krátky, ale pohnutý život  Nemes Jánosa,  započal vo veľmi chudobných pomeroch.Narodil sa ako štvrtý z ôsmych synov Nemes Imreho a Brigány Márie, vo vartášskom príbytku uholných skladov Tát-Nyergesújfalu. Jeho detstvo a mladícke roky plynuli podľa zaužívaných a platných predstáv o dobrom, snáď až vzor-nom chlapcovi.

Popri školských povinnostiach zaľúbil si darované husle, na ktorých vraj slušne hrával. Pekne narábal i s ceruzkou, o čom svedčia dodnes zachované výkresy. Už 18 ročný, po vzore strýka Nemes Flóriána zaslúžilého činovníka Parkanského  dobrovoľného hasičského zboru /Párkányi Önkéntes Tűzoltó Egylet/, ktorý mu nahradzoval predčasne zosnulého otca / 1908/, stáva sa aj on  jeho aktívnym členom – hasičom.

Vyučil sa strojným zámočníkom, a tu sa začína jeho neobyčajný príbeh, vymykajúci sa z každodennej obyčajnosti, pretože hlavne touto profesiou si získal „zaľúbenie“ Admirality cisársko-královského vojnového loďstva. Zároveň však, práve táto profesia stala sa mu, žiaľ aj osudnou.

Ako 21 ročný, v októbri 1912 rukuje do admiralitného vojenského prístavu v Pulji /Pola/ ako budúci námorník. Po počiatočnom drile nasledoval námornícky výcvik na školiacich plavidlách, počas ktorého navštívil viaceré prístavy Stredozemného, najmä však Jadranského mora.  Naisto bol i v neapolskom zálive a pokochal sa výhľadom na činnú sopku Vezuv, obdivoval krásu Capri a Sorrenta, o čom svedčia jeho verše: „Sorentói levél“.

Po takejto náročnej, ale i zaujímavej príprave stáva sa členom posádky,  pancierovaím chráneného krížnika S.M.S. Kaiserin Elizabeth (S.M.S → Seiner Majestäts Schiff), t.j. krížnika Jej Veličenstva cisárovnej Alžbety. Bola to jedna z najvýznamnejších zpomedzi 134 vojenských lodí cisársko-kráľovského vojnového námorníctva. Vďaka jej mohutnosťi, samozrejme i mena, ale aj tým, že sa účastnila spoločnej medzinárodnej akcie 82 vojnových lodí v čínskych vodách, prispejúc k porážke zbesile krvavého boxerského povstania na samom počiatku 20 . storočia / r. 1900-1902/.

Krížnik s posádkou 418 mužov,/z toho 42 Maďarov, 97 Čechov a Slovákov, a 279 ostatných národností, najmä Nemcov a Rakušanov/ opúšťa 19.8.1913 Pulju a putuje 16.000 km dlhou cestou, na opačný konieca sveta: Port Said –Suezský prieplav – Aden – Colombo – Singapúr – Hongkong –  Shanghai – Tching-tau, kde 1.10.1913  po 42 dňoch plavby zakotvuje. Tento, Nemeckom od Číny prenajatý najväčší prístav na Ďalekom východe, stal sa od r. 1904 trvalou domovskou základňou krížnika spolu s veľkou nemeckou vojnovou flotilou.

Desiatky rokov trvajúca tradícia vzájomných priateľských návštev vojnových lodí námorných mocností v prístavoch Číny a Japonska pokračovala naďalej nerušene. Na pohľadniciach s pečaťou palubnej pošty „K.u.K. KRIEGSMARINE S.M.S. KAISERIN ELISABETH“, ozýva sa Nemes János z Hongkongu, Nagasaki, Jokohamy, a Šanghaja. Po 11 mesačnej mierovej službe, plnenej na palube v šírom mori, či v prístavoch Japonska a Číny, prichádza k najhoršiemu. Schyľuje sa k I.svetovej vojne, ktorá na Ďalekom východe začína naostro bojom o domovský  prístav krížnika, o Tsching-tau.

Z priebehu tejto zvláštnej, nešťastnej epizódy rakúsko-uhorského vojnového loďstva, plného prekvapujúcich, osudových zvratov je hodno zaznamenať aspoň nasledovné:
21.júla 1914, /týždeň pred rakúsko-uhorskou oficiálnou výpoveďou vojny Srbsku/, veliaci kapitán krížnika Richárd Makoviz, prijíma príkaz Admirality z Pulje, aby sa nepozorovane vplavil do domovského prístavu. Príkaz bol splnený 29.júla 1914, keď krížnik končí rutinnú plavbu Šanghaj – Jenthaj /Tschi-fu/ a zakotvuje v Tsching-tau.
Japonsko 16.augusta vyhlasuje ultimátum, ktorým požaduje aby nemecké lode a všetka nemecká vojenská moc opustila prístav a celý Ďaleký východ v termíne do 15.septembra!

Rakúsko-Uhorsko nechcelo byť zatiahnuté do ozbrojeného konfliktu, a trvalo na zachovaní neutrálneho postoja v japonsko-nemeckom spore. Preto 23.augusta na príkaz Admirality sa výzbroj krížnika prenáša na súš a odzbrojené mužstvo mimo 17 člennej stráže krížnika odchádza  vlakom do 300 km vzdialeného Tien-sinu, sídla rak.uhorského konzulátu, kde majú byť internovaní v čínskych kasárňach, kým sa situácia nenormalizuje.

Ale už o tri dni 29.augusta na nátlak Berlína, rakúsko-uhorská admiralita prikazuje, aby sa krížnik predsa len zúčastnil na obrane prístavu spoločne s nemeckým loďstvom, ak bude Japoncami napadnutý. Posádka krížnika sa teda musela z Tien-sinu potajomky, v civilnom preoblečení vo viacerých skupinách vrátiť na palubu svojej lode. Tak sa proti svojej vôli Rakúsko-Uhorsko dostalo do vojnového stavu s Japonskom.Poslednej, do civilu preoblečenej 94 člennej skupine sa to už ale nepodarilo. Zostala pod ochranou rak.-uhorského konzulátu v Tien-sin a po vstupe Číny do vojny r.1917 na strane Dohody, stali sa tam vojnovými zajatcami. Na krížnik sa vrátilo 306 členov posádky, medzi nimi i Nemes János,  čo spolu so 17 člennou  strážou krížnika, zostalou v prístave a veliacim kapitánom činilo 324 mužov.

Nemci na ultimátum Japoncov nereagovali, preto 27.augusta 1914 Japonci prístav zablokovali. Počas 10 týždňov trvajúcich bojov sa presila Japoncov zvýšila na 5 násobok v počte mužov /5000 : 25.000/. Ešte väčší bol rozdiel v palebnej sile účastných lodí.

Časť výzbroje krížnika  bola demontovaná a osadená na súši prístavu – 152 mm delá, rýchlopalné delá a guľomety. Zo súše 122 mužov a z paluby ostatok z mužstva hrdinsky odolávalo, a podarilo sa im zničiť japonský krížnik Takashito s 264 členno posádkou, z ktorej sa zachránilo len 10 mužov. Po spotrebovaní všetkej munície / 3.640 delových nábojov/, mimo malej časti potrebnej spolu s torpédovými hlavícami k uskutočneniu samodeštrukcie, bol krížnik obetovaný moru. Voda sa nad ním zavrela po obrovských výbuchoch, sprevádzaných trýskajúcou parou z rozžhavených kotlov, presne 3.novembra 1914 o 255 hod. po polnoci  v najhlbšej časti prístavu. Po vzore tohto krížnika, aj Nemci si potopili všetky svoje lode a vztýčením bielej zástavy veliteľom prístavu sa prístav Japoncom bezpodmienečne vzdal 7.novembra 1914 ráno o 630 hodine. Tento dátum kapitulácie potvrdzuje i Nemes János v úvahe zachytenej tiež v jeho notesi, nazvanej: „A rab katonák“.

 V bojoch, z posádky krížnika padlo 10 mužov a 10 bolo zranených, v tom i Nemes János s prestrelenou rukou. Do zajatia padlo 314 mužov. Spočiatku boli umiestnení v zajateckom tábore v Japonskom prístavnom meste Shidzuoka, ležiacom v Surugskom zálive Tichého oceánu, známom čarovnou scenériou výhľadu na mohutnú, posvätnú, vždy snehom pokrytú Fudži-jamu, ale i tým, že tu sídlil posledný zo Šógunov, faktických vládcov Japonska. Po  roku boli premiestnení do novozriadeného tábora Aonogahara.

Zo zajatia píše najmä prvé listy len v preklade do nemčiny z dôvodu prebiehajúcej cenzúry. Nemes János strávil takmer šesť rokov v japonských zajateckých táboroch. Bolo mu tam veľmi ťažko. Najmä preto, že písomný styk s domovom stal sa len jednosmerným, aj to len veľmi zriedka a na  predtlačených japonských pohľadniciach.

Po poldruharočnom navykávaní na zajatecký život v neprekonateľnej diaľke od domova, po strastiplnom zvažovaní, začal spisovať príhody, zážitky, a súživé pocity samotárskej, dvojnásobne zajatej duše. Zajatej v nekonečnej cudzine a čo horšie, zajatej v bolestivých pochybách o trvácnosti sľubu lásky, ktorý bol kedysi obdržal od svojej milej sesternice na rozlúčku.
Spracované, a iste niekoľkokrát poprepisované a vylepšované úvahy a zveršované pocity zapisuje načisto do notesa-knižočky, ktorú od svojej milej doma obdržal na cestu svetom. Ako si tieto písomné vyznania cenil, dokazuje úplná zachovalosť knížočky, ktorú musel ochraňovať 8 rokov za ťažko predstaviteľných zničujúcich podmienok. Tisíce kilometrov na vode, na súši, dva roky v službe a 6 v zajatí!

Najprv zo Schidzuoky, spod uctievanej Fudžijami, neskôr už len z Aonogahary vyznáva sa tisíckam kilometrov vzdialenému domovu zo svojich pocitov. Predtlačené pohľadnice tak isto ako všetka pošta boli zo Schidzouky zasielané prostredníctvom  SERVICE  DES  PRISONNIERS  DE  GUERE  /Medzinárodnou poštovou službou vojnových zajatcov/, ale János ich písal v Aonogahare, kde bol premiestnený začiatkom roka 1916 . Na tieto predtlačené podhľadnice sa mohla doplniť len adresa, dátum a podpis, bez akéhokoľvek, hoc len jediného vlastného slova. To, keď nemecky sa podpisuje ako Johann, je dôkazom toho, že musel znášať mimo zvyčajných zajateckých príkorí víťazov, i príkoria najmä nemeckých  spoluväzňov.

Kedy sa dostal zo zajatia k svojim v Parkányi, nikde nie je doložené. Ale s veľkou pravdepodo-bnosťou ako mnohí iní rakúsko-uhorskí zajatci v Japonsku bol dopravený japonskou loďou Kifuku Maru do nemeckého prístavu Wilhelmshaven 29. februára 1920. Stade vlakom rovno do odzbrojo-vacieho  tábora  v Csóte, kde sa dostavil  spolu s mnohými 6. marca. Už o dva dni, 8.marca bol pre-pustený a zrejme ten istý deň dostavil sa k svojim doma.

Napriek strastiplným obavám a výčitkám vyjadrovaných v zápiskoch zo zajatia, Nemes Mariska dostála sľubu pekných nádejí, ktorým ho pred dávnymi rokmi vyprevádzala na vojnu. A dostála viac než sľúbila, veď dala mu slovo na 4 roky, ale čakala trpezlivo viac ako dvojnásobok toho času!

Zosobášili sa v našom kostole 22.mája 1921. Pred tým však museli u cirkevného orgánu, ako i u komárňanského župana získať súhlas na prekonanie prekážky  príbuzenstva bratanca so sesternicou. Prvé, žiaľ aj posledné dieťa, Florián, tak  pomenovaný na počesť Jánošovho strýka a zároveň i svokra, teda otca milovanej Marišky, narodil sa im 13.marca1923.

Po návrate zo zajatia naďalej bol aktívnym hasičom a pokračoval v príležitostných zamestnaniach ako strojný zámočník v parkanských firmách ako tomu bolo v čase predvojenskom. Najmä u „Singer és Leimdörfer“ – fakereskedők és építési válalkozók, alebo u  „Renner Gášpár és Fia“ – gőzfedél-cserép, fali tégla, cement lapok. Od nich dostal János pochvalné listy aj s úradným potvrdením  pred-stavenstva parkanskej samosprávy. O jeho práci i mravných hodnotách svedčia napríklad i dobro-zdania odborného úradu z Budapešti: „A Gőzgépkezelők m.kir. vizsgáló Bizottsága“. Každého pred-leta sa venoval príprave na žatvu, počas ktorej bol nezmarným a žiadaným mláťačkárom v Párkányi a jeho najbližšom okolí.

Posledným dátumom v živote Nemes Jánosa je  8. jún 1925. Ten deň zomrel na následky tetanusovej otravy, získanej pri príprave mláťačky na žatevnú sezónu neopatrným stúpnutím na unášací zub elevátora.

Niekdajšia ružovolíca, plavovlasá Mariška sa po ôsmych rokoch čakania dočkala len štvorročného manželstva. Napriek tomu všetkému zostala mu vernou naďalej, ale už len ako vdova. Zostal jej len syn Flórián, ale aj to, len do roku 1960, lebo bolo jej súdené syna prečkať o plných 14 rokov.

Tak odišiel pozoruhodný občan mesta, ktorého až do dnešných dní pravdepodobne nikto neprekonal dĺžkou nedobrovoľnej odlúčenosti od domova. Pôvodne sľúbená 4 ročná služba sa pretiahla na dvojnásobok, z čoho takmer 6 rokov plynulo so zajateckými príkoriami, ktoré si ťažko možno, čo i len predstaviť.

Odišiel občan mesta, ktorý odolal nástrahám ohromujúcich diaľav morí a neúprosných bojov, aby sa šťastne vrátil, ale osud mu bol neobyčajne nespravodlivý. Odišiel, ale iste nezmierený s tým, že sa tak stalo v čase mieru, kým jeho bratia, Imre a Lajos / sú uvedení aj na pamätníku obetí v mestskom parku/, padli na vojnových kolbištiach ako statoční vojaci, hrdinovia. A on takto, domácky! Až tak mu bol osud nežičlivý!

Do dnešných dní nám po ňom zostali snáď pre niekoho naivné, ale obsahom bohaté verše v jeho zápisníku. Zostal po ňom obdivuhodný, na pravom japonskom, dnes už časom značne postihnutom hodvábe, hodvábom aj vyšívaný, farbami hmýriaci permemorián, pomenovaný UTAZÁSOM ÉS SZOLGÁLATOM EMLÉKÉÜL, / NA PAMIATKU MOJICH CIEST A SLUŽBY/. Napokon, zostal po ňom a jeho najbližších nenápadný hrob v tieni pod košatými lipami nášho starého cintorína. Ak čolen niekedy platí, že človek nezomiera smrťou, ale zabudnutím, kráčajúc priamo od brány, po pravej strane dláždeného  chodníka, pristavme sa na moment, lebo dejiny netvoria len veľké udalosti svetadielov, štátov, národov ale aj nekonečný sled neznámych individuálnych, sťaby malých osudov, ktoré sa zaznamenať nestihli, nemohli, či nechceli. A životný príbeh Nemes Jánosa je jedným z takých. Je príbehom dejín nášho mesta, niekdajšej ulice Rákoczyho  a domu č.13 (dnes už Hlavnej ulicej-Pešej zóny, č.11), kde žije jeho vnučka Mária Madocsaiová,   rodená Nemesová, ktorá uchováva všetko to, čo ešte je spojené s niekdajší Nemes Jánosom, jej vynímočným dedom.

 

Pramene
Magyarország az első világháborúban, Petit Real Könyvkiadó, Budapest 2000,
Az Osztrák-Magyar Monarchia haditengerészete, Kossuth Kiadó, Budapest 2001,
Velká obrazová encyklopédia lodí, Nakladatelství Cesty, Praha 1996,
Marek, Jindřich: Odysea českých námořníků z křižníku Kaiserin Elisabeth 1913-1920,
Der Krieg zur See 1914-1918, Berlin 1923,
K.u.K. Flotte 1900-1918 – Kriegsschiffte Östereich-Ungarns in alten fotographien,Wien 2000
Register der K.u.K Kriegsschiffte, Wien 2002,
Vojenské archívy: Hadtörténeti Intézet, Országos Levéltár, Budapešt,
                              Vojenský  historický ústav, Ústřední vojenský archiv, Praha,

 

Pre Štúrovčan.sk upravil: Ľudovít Telek