admin
ŠTÚROVO 1. august 2016 -Štúrovského rodáka Alexandra Bugyácsa väčšina z nás pozná ako laboranta RTG. No tí čo o ňom vedia viac, ho poznajú aj ako básnika a predovšetkým maliara. Je členom Slovenskej výtvarnej únie, členom Spolku maďarských tvorivých umelcov na Slovensku a členom Spolku regionálnych výtvarníkov v Štúrove. Jeho diela nedávno vystavovala aj Galéria Júliusa Bartu v Štúrove. Pre dvomi týždňami, 13. júla, oslávil okrúhle 65. narodeniny a pri tej príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.
Kedy ste začali maľovať?
Už v puberte. Pomaly to bude 50 rokov čo maľujem. Veľmi mi pomohlo, že som pri svojom „civilnom“ povolaní potreboval znalosť anatómie. Tá je dôležitá aj pri maľovaní. Aj veľkí maliari, ako napríklad Leonardo da Vinci, študovali anatómiu. Občas mávam pochybnosti, tak ako každý, lebo človek nikdy dopredu nevie či to čo namaľuje bude dobré a preto je pre mňa dôležitá aj kritika skúsenejších kolegov, ich rady. Veď aj géniovia majú pochybnosti, lebo si uvedomujú čo všetko sa môže pokaziť, čo všetko môže byť inak, tak čo potom my „menší“? 
Koľko obrazov ste vytvorili za tých 50 rokov?
Veľmi veľa. Väčšie plátna, aj malé kresby. Keby som to naukladal na seba, je to niekoľkometrová výška. Niektoré som aj predal, iné daroval. Vraví sa ale, že na množstve nezáleží, podstatná je kvalita. Za tie roky som veľakrát obrazy aj vystavoval – na Slovensku, v Maďarsku, Taliansku. Samostatné výstavy aj kolektívne s inými maliarmi. Tento rok, koncom marca som už mal jednu výstavu v Maďarsku a teraz v Štúrove, v Galérii Júliusa Bartu, bola druhá.
Všimla som si, že vo vašej tvorbe sa dosť často vyskytujú králi a kráľovné, alebo aspoň postavy s korunou. Čím to je?
Fascinuje ma moc, to ako to človek prežíva. Kráľ, alebo šašo. Aký je v tom rozdiel a či je v tom vôbec rozdiel?
Maľujete aj krajinky? Lebo tu vidím hlavne portréty.
Maľujem ale zriedka. A maľujem aj zátišia a abstraktné obrazy.
Akou technikou maľujete? A ako sa „zrodí“ taký obraz?
Začínam viacerými skicami, niekedy je inšpiráciou aj fotografia (napríklad obraz Chlapci vo sviatočnom – bol vystavovaný na nedávnej výstave v Galérii Júliusa Bartu) a cez skice sa prepracujem až k hotovému obrazu. Niekedy trvá mesiace kým obraz „dozrie“, premyslím si ho a namaľujem. No obraz vlastne nikdy nie je celkom hotový kým autor žije. Vždy je možnosť, a ja to niekedy aj robím, že sa k obrazu vráti a niečo naň domaľuje, prepracuje ho.
 |
 |
Pracujem s ceruzkou, perom (plniace perá na tuš), pastelom, štetcami, moridlami, robím akvarely, olejomaľby, koláže… vyskúšal som veľa výtvarných techník. Maľovať sa dá všetkým čo po sebe zanechá stopu. Ja niekedy používam aj obyčajný prútik, alebo pero čo som si vyrezal z trstiny. Dokonca som počul o maliarovi čo maľuje jazykom, ale to mi pripadá trochu extravagantné. Našťastie pre neho, teraz sa už vyrábajú netoxické farby.
Čo robíte keď nemaľujete?
Čítam romány, ale niekedy nepohrdnem ani televíziou a občas nechávam myšlienky voľne plynúť pri meditácii.
Je nejaké dielo, na ktoré ste obzvlášť hrdý?
Je to album s kresbami, ktorý vznikol z iniciatívy Spolku maďarských tvorivých umelcov na Slovensku, pri príležitosti 120. výročia narodenia Gáspára Alapyho, bývalého starostu Komárna, ktorý sa za svoju pomoc židom počas druhej svetovej vojny dostal do koncentračného tábora Dachau, kde zomrel. Bol som jedným zo 16 výtvarníkov, ktorí vytvorili tento súbor grafických kresieb, ktorý bol potom poslaný do 40 múzeí holokaustu vo svete.
Ďakujem za rozhovor
Marta Mesárošová, Štúrovčan.sk
