Aby sa deti nemuseli učiť pod holým nebom – rozhovor s docentom Nasirom Jalilim

ŠTÚROVO 1. máj 2016 – Nedávno, 14. apríla 2016, sme v Mestskej knižnici v Štúrove mali možnosť zúčastniť sa prednášky „Afganistan – minulosť, súčasnosť a budúcnosť“. Prednášajúcim bol Nasir Jalili docent na Univerzite Komenského v Bratislave, pôvodom z Afganistanu, ale žije a pracuje na Slovensku. Po skončení prednášky poskytol docent Jalili nášmu portálu rozhovor.

Odkedy žijete na Slovensku?
Na Slovensko som prišiel študovať v roku 1980. Po skončení štúdia som sa na tri roky vrátil do Afganistanu na základnú vojenskú službu a potom som pracoval rok a pol v rodnom meste Mazar-e-Sharif ako pedagóg na univerzite. Na konci roku 1990 som prišiel do bývalého ČSFR a pokračoval od januára 1991 v postgraduálnom štúdiu, po starom ašpirantúre.
Internú ašpirantúru som úspešne skončil na PRiFUK 30. júna 1994. Od roku 1995 pôsobím na Lekárskej fakulte UK, najprv osem rokov v parazitologickom ústave ako vedecký pracovník a neskôr v mikrobiologickom ústave ako pedagóg. V posledných rokoch vyučujem prevažne zahraničných študentov.

Ako ste vlastne „zablúdili“ sem do Štúrova? Ste tu prvý raz?
Práve naopak. Celý tento región veľmi dobre poznám. Mám tu aj priateľov, ktorých niekedy navštevujem  a v rokoch 2001-2013 som monitoroval výskyt komárov hlavne po záplavách. Sledoval som aj výskyt jednotlivých druhov (na Slovensku je ich okolo 50) a ich aktivitu napádania človeka a v laboratórnych podmienkach sa pokúsil o izoláciu vírusu z nich.
Samička komára potrebuje na vývin vajíčok ako zdroj bielkovín  krv (ľudskú alebo zvieraciu); po dozrievaní ich kladie do vody.  Vitalita vajíčka v pôde ostáva zachovaná aj niekoľko rokov. Pri vhodných podmienkach (napríklad pri záplavách) sa z vajíčok vo vode vyliahnu larvy (larva komára má 4 štádia) a  4 štádium sa neskôr zakuklí (kukly už neprijímajú potravu). Z kukiel sa, v závislosti od teploty, po dvoch a viac dňoch vyliahnu dospelé jedince. Larvy dýchajú atmosférický kyslík, dýchacím ústrojenstvom umiestneným v zadnej časti tela (komáre z rodov Aedes, Culex…),ktorú vystrkujú z vody. Iné dýchajú celým povrchom napr. komáre z rodu Anopheles (prenášače pôvodcov malárie). Niektoré druhy komárov prezimujú ako larvy iné ako imága (dospelí) a prezimovať môžu aj v pivnici.
Pri postrekoch proti komárom sa likvidujú dospelé jedince, ale proti komárom sa dá bojovať aj tak, že sa larvám zabráni v prístupe ku kyslíku. Poznáme  aj biologický boj používaním napr. Bacillus thuringiensis israelensis (Bti) proti larvám.
Čo voľný čas? Ako ho trávite?
Kedysi som sa venoval záhrade, ale teraz mi takmer všetok voľný čas zaberajú záležitosti okolo výstavby školy, ktorú staviame v Afganistane. Venujem sa aj turistike.

Prečo ste sa rozhodli postaviť v rodnom kraji školu?
Veľa krát som bol svedkom ako deti pri vyučovaní sedia na zemi a učia sa pod holým nebom. Školská dochádzka je síce povinná, ale nie všade sa dá chodiť do školy a deti často musia dochádzať z veľkej vzdialenosti a peši (ľudia v Európe si také niečo vedia len ťažko predstaviť). Keď som sa v roku 1990 vracal na Slovensko povedal som svojmu otcovi, že raz by som chcel v rodisku postaviť kliniku alebo školu. Bol to náš jediný rozhovor na túto tému. Odvtedy som sa o tom nikdy s nikým nerozprával, ani s ním. Po otcovej smrti v roku 2013 som sa rozhodol tento zámer uskutočniť. Školu sme plánovali otvoriť v marci 2016 (školský rok sa v Afganistane začína v marci a prázdniny sú v zime, aby sa ušetrilo na vykurovaní).

Z čoho je stavba školy financovaná?
Predovšetkým z mojich úspor (40%) a z financií mojich príbuzných (10%), z fondov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a záujmu prof. MUDr. Vladimíra Krčméryho, DrSc. (25%) a prispievajú aj ľudia zo Slovenska a zahraničia. V roku 2014 som založil aj občianske Združenie  pre pomoc rozvoja  vzdelávania a zdravotníctva v Afganistane (ZRVZA), na účet ktorého môže každý kto chce prispieť, poslať finančné prostriedky a od tohto roku sa dajú poukázať aj 2% z daní.
Ako ďaleko ste už s výstavbou?
Škola je postavená na severe Afganistanu, pri meste Mazar-e-Sharif, v okrese Nahre Shahi, v Sharake Ázady (v preklade Mestečko Slobody). Je postavená na ploche 600m2, má 8 tried, zborovňu a príslušenstvo. Momentálne vyučujeme v 5 triedach 180 žiakov. V škole pracuje 6 učiteľov (z toho 3 ženy), riaditeľ, strážnik  a školník. Zatiaľ sú to ešte stále provizórne podmienky. Potrebujeme dostavať prvé poschodie aby bolo miesto aj pre vyššie ročníky, dokončiť strechu a odkvapový systém, toalety, zásobáreň vody, nábytok, podlahy… V ďalšej etape plánujeme ihriská, telocvičňu, miestnosť pre počítače s internetom.

Uvažujete o tom, že sa do Afganistanu raz natrvalo vrátite?
Túto otázku by som radšej nechal otvorenú. Väčšina mojej rodiny žije v Európe, k emigrácii boli donútení okolnosťami, ktoré nastali po nástupe Talibanu k moci.   Matka pracovala pre detský fond UNICEF a odišla keď ženám zakázali pracovať, otec ešte niekoľko rokov váhal ale nakoniec sa k nej pripojil. Počas monarchie v Afganistane (do r. 1973 Afganistan bol kráľovstvom) mali možnosť spolu aj s deťmi na požiadanie kanadskej strany (pre záujem kolegov matky v Kábule)  presťahovať sa do Kanady, ale nebohý otec vtedy nesúhlasil, pretože vtedy v krajine vládol mier a pokoj.  Spolu žili v Holandsku až do otcovej smrti v roku 2013.  Ja sám žijem na Slovensku už desaťročia, vyštudoval som tu a získal veľa priateľov, ku ktorým som chodieval domov, spoznal sa s  ich rodičmi a ďalšími príbuznými. Dokonca, nie iba v jednej rodine, ma prijali ako svojho syna. Cítim sa tu doma.  Nikto nevie čo prinesie budúcnosť, ale aby som vôbec začal uvažovať  nad návratom  muselo by sa tam dať žiť bezpečne. Myslím si, že som užitočný aj tu na Slovensku, pretože mám tunajšie školy a podieľam sa na výchove budúcich lekárov či už domácich alebo zahraničných a to najmä z členských krajín EU. Pre prvú vlasť  a najmä pre detí môžem urobiť viac odtiaľto ako keby som žil v Afganistane.

Ďakujem za rozhovor
Marta Mesárošová, Štúrovčan.sk

fotografie: Nasir Jalili